Už som mala toho dosť. Dozvuky stresov z náročného štúdia ďaleko od rodiny a priateľov, záchvaty zúfalosti ("a ja sa tam nevrátim! tu sa vyučím sa kaderníčku, kašlem na diplom"), hnev na francúzsku byrokraciu (nemôžem brigádovať ani len hodinku za týždeň, lebo mi nechcú udeliť povolenie a na ambasáde mi milá tetuška povie, že ona oficiálne informácie nemá) a hlavne problémy vo vzťahu (ktorý je už minulosťou??? tiež by som rada vedela...).
Proste prázdniny na nič, celé dni preležané v posteli sťaby živá mŕtvola (iba ak som mala robotu/prekladanie, a potrebovali to na zajtra. Ale aj to sa dá v podstate robiť poležiačky)... bola som taká na *****, ehm na nič (podľa Micinka, ale on to myslel z lásky).
A asi pred týždňom sa to zmenilo. Len tak. Už som nemala chuť sa ľutovať a namýšľať si ako mi je na nič a aká som opustená. Pretože som došla na to, že je rozdiel medzi osamelosťou a samotou. Osamelosť je hrozná vec a môže človeka zničiť. Ale v mnohých prípadoch si osamelosť vytvárame sami v hlave.
Často sa však veľmi ľahko dá pretvarovať na samotu (len sa k tomu treba odhodlať), ktorá, ako som zistila, môže byť dokonca veľmi príjemná, až krásna.
Začala som sa rozmaznávať. Robiť si skrášľujúce kúpele, obliekať sa do najlepšieho čo (podľa mňa) v šatníku mám, išla som ku kaderníčke - len tak, pre mňa. Pre ten dobrý pocit, že sa páčim sama sebe. Chodila som po meste, užívala si prázdniny, len tak sama pre seba. Nikto ma nikam nesúril, išla som kde som chcela. Neponáhľala som sa, vychutnávala som si ten moment, keď som sa cítila dobre vo svojej koži, spokojná sama so sebou.
Išla som do Auparku a pozerala výklady obchodov, len tak, ako sa mne chcelo. Prechádzala som sa, tešiac keď sa na mňa niekto usmial. A cítila som sa fajn, pekná, spokojná vo svojom vnútri, sama pre seba.
Bola som prekvapená. Vôbec nebolo zlé ísť niekam sama, resp. neísť s cieľom niekoho stretnúť. Proste improvizovať si program sama podľa seba. Uvedomiť si, že nepotrebujeme nevyhnutne niekoho iného, ale že je to naša slobodná voľba s ním chcieť byť. Že náš život, to sme hlavne my a nie ten druhý (ten je potom len také pekné malé plus). Že keď sa cítime sami v sebe dobre, cítia sa aj ostatní s nami dobre. A svet je taký...krajší. A vraj aj ja. Pristane mi byť štastnou!
Depresia je zrazu fuč! Aj strach z osamelosti. Aj nechuť byť s inými a nútiť sa tváriť sa štastnou a spokojnou. Pretože už sa nemusím nútiť! Mám chuť stále niekam ísť, stretávať starých (aj nových) kamarátov.... nechať sa opäť niekam pozývať ;-) (to padne naozaj dobre) - do kina predsalen idem radšej v (dobrej) spoločnosti!
(Autorka si vyhradzuje právo pozvanie odmietnuť bez udania dôvodu. Odôvodnenie zamietnutia nie je vymáhateľné právnou cestou....ani neoblomným vypytovaním.)
