Vodičšký preukaz vlastním takmer presne na deň celé dva roky. Ale až dnes som sedela v aute sama...úplne sama.
Niežeby som nejazdila za tie dva roky, šoférovala som celkom dosť (ak nerátam samozrejme 10-mesačnú pauzu, keď som počas školského roka vo Francúzsku) - niekoľkokrát do Nitry, do Brna, do Tesca v Lamači, v bratislavských uličkách... no všade kde sa naskytla možnosť.
Jednoducho som však nemohla zniesť myšlienku, že by som sa v tom aute ocitla - sama. Za 18 rokov kariéry spolujazdca ani nemám možnosť sa v aute za jazdy ocitnúť sama (v tom lepšom, bežnom a bezpečnom prípade, pozn. autorky).
Jazda autom bola teda pre mňa zo zvyku vždy vrcholne spoločenská činnosť, proste som nechcela v tom aute byť sama. Nešlo to! Prišlo mi to, ako ísť sama so sebou na rande.
Ibaže, nie je zdravé visieť celý život na maminej sukni a tak aj pre mňa nastal čas osamostatniť sa - zo šoférskeho hľadiska. A dokonca si myslím, že menej som sa obávala odísť študovať do cudzieho mesta úplne sama, ako dnes ráno nasadnúť bez inej osoby do maminho striebristého tátoša, ktorého som na tri dni dostala do opatery.
Moja nová sivá kabelka, do ktorej sa zmestí všetko a ktorú by som najradšej so sebou nosila ešte aj do kúpeľne a na vynesenie smetí pred bránu, síce vyzerá úplne perfektne a štýlovo na sedadle spolujazdca, ale veľa toho nenahovorí a je len slabou náhradou za toho "ozajstného" spolujazdca.
ALE! Prežila som to! Prvýkrát som sa sama odviezla zo Stupavy do mesta, pekne som zaparkovala (priznávam, že táto činnosť je mojou nočnou morou), dokonca som vyliezla na obrubník (no tak toto je ešte horšia nočná mora, keďže moj posledný pokus o vylezenie na obrubník sa skončil roztrhanou pneumatikou a výsledok bolo, že som mala traumu z vyliezania na obrubníky a konkrétne na obrubník pred bránkou mojich starých rodičov...) a ešte som potom odtiaľ aj pekne vyparkovala. V tom najväčšom lejaku s viditeľnosťou bočných zrdkadiel minimálnou som sa dopravila celá a v poriadku rovno pred dom. A to všetko celkom nespoločensky, úplne sama a úplne ticho....
Aj tak mám radšej spolujazdcov, je mi veselšie a tak ma hreje pri srdci, no.... (a je to ekologickejšie okrem toho)
(pozn. autorky: počas deja nedošlo k poškodeniu pneumatík, lakov ani iných častí môjho ani ostatných áut. Ak vám niekto oškrel auto, tak som to nebola ja, ale súcitím s vami.)